U mňa bola odpoveď jasná. Niééé! Lodičky, kostými, stres, rokovania, to už nebolo pre mňa. Tak nejak mi to zrazu už nedávalo zmysel. Chcela som zostať v kontakte s detským svetom, aby som potrebám svojho syna rozumela čo najviac a vôbec som si nedokázala predstaviť, že prídem po celodennej práci domov, prezlečiem sa do teplákov a budem zrazu mama. Mama, ktorá má energiu na všetky objaviteľské dobrodružstvá, boliestky na dušičke, či detské choroby.
Ale skúsila som to. Mala som pocit, že by som mala zapadnúť do bežného obrazu a nevyčnievať stále z davu. A tak syn nastúpil do štátnej škôlky a ja do práce. Popri práci som sa venovala ešte aktivitám, ktoré som rozbehla počas materskej dovolenky, viedla som Montessori dielničky, cvičila s mamičkami a ich deťmi a lektorovala pobyty pre rodiny.
V hlave som však stále mala myšlienkju na to, že by som veľmi túžila, aby náš syn mohol chodiť do Montessori škôlky, aby od mala mohol zažívať rešpektujúci prístup nielen doma, ale aj mimo neho. A práve v tomto bode mi pomohla synova pani učiteľka, ktorá mi predviedla manipulujúcu scénu, ako z učebnice. Chcela, aby náš vtedy sotva trojročný syn pár dní po nástupe do škôlky už neplakal a a tak skúsila to, čo jej vždy fungovalo. Vraj maminka bude určite hrdá a šťastná, keď už nebude v škôlke plakať a že ak jej to sľúbi, tak mu požičia autíčko, ktoré veľmi chcel ukázať doma… Tak som jej vysvetlila, že si neprajem, aby moje dieťa manipulovala a že podľa môjho názoru je plač v tomto veku úplne normálny a že som hrdá na syna, ktorý dokáže svoje emócie ukazovať a bola by som rada, aby to tak aj zostalo.
A dom a sa týmto otvorila veľká téma sťahovania. Prebehlo pár konštruktívnych a veľa nekonštruktívnych rozhovorov a asi po mesiaci padlo definitívne rozhodnutie. Sťahujeme sa!
Finančne sme neboli práve v najlepšej kondícií, ale riskli sme to.
Syna za dva mesiace vzali do mojej vysnenej škôlky ( nejak sa tam zázrakom uvoľnilo miesto ) a ja som začala učiť v materskej škole. Horlivo som si doplnila vzdelanie, nadalej učila a lektorovala pobyty pre rodiny. Čím dlhšie som však prichádzala do kontaktu s rodinami a ich výchovnými , či životnými výzvami, tým jasnejšie som vnímala, že ako učiteľka v materskej škole nezostanem. Pochopila som, že cesta k lepšiemu životu detí vedie cez rodičov a hlavne cez matky, ktoré potrebujú nájsť svoju vnúornú rovnováhu.
Po štyroch rokoch som učiteľskú kariéru zavesila na klinec a pobrala sa ďalej. A vlastne ani nie tak ďaleko, skôr späť sama k sebe a k svojej vnútornej žene, ktorú som po všetkých životných skúškach našla silnú, vyrovnanú a pokornú. A presne to sú vlastnosti, ktoré mi pred narodením syna chýbali.
Dnes si svoj pracovný čas plánujem tak, aby som mohla byť na 100% mama a zároveň pevne kráčala po svojej ceste a naplno využívala všetky talenty, ktoré som dostala.
Som koučka, som lektorka, som blogerka a každá časť mojej práce je súčasťou môjho života. Vlastne už nehovorím, že mám prácu, proste žijem svoj život a všetky jeho súčasti ma bavia a napĺňajú.
Je potrebné len vykročiť, pretože kde je vôľa, tam je cesta.
Autor: Erika Župová, kouč, lektorka a spoluzakladateľka Být ženou mě baví a OZ Mamapoďsahrať